Les uprostred mesta

V Miláne som už bola vari 15 krát. Metro a výstavisko som za tie roky spoznala dôkladne. Do samotného mesta sa mi ale podarilo popri tradičnej návšteve výstavy Salone del mobile dostať asi dvakrát, aj to len na chvíľu. Takže som videla hrad Castello Sforzesco (veľký a impozantný), milánsku katedrálu Duomo (ozaj nádherná), slávne divadlo La Scala (zvonka nič moc, vnútri som nebola), a ešte nákupnú pasáž spájajúcu posledné dve menované pamiatky, plnú značkových butikov s výkladmi plnými astronomických cifier. Zvyšok mesta (ten kúsok ktorý som pri presune k metru stihla zahliadnuť) sa mi zdal sivý (výstava býva v apríli a počasie je nie vždy len „azurro“), fádny, rušný, hlučný, a v porovnaní inými talianskymi mesta (ako trebárs Rím či Florencia) úplne nezaujímavý.

Pri mojej poslednej návšteve Milána som konečne mala čas pozrieť si v kľude aj väčšiu časť mesta. Výstava Xylexpo je totiž podstatne menšia ako Salone del mobile, takže sme už okolo pol tretej opúšťali areál výstaviska, a keďže sme zvolili menej tradičný spôsob dopravy – nočný rýchlik, zajednali sme si aj jednu noc v hoteli v centre, aby sme netrávili 2 noci po sebe vo vlaku (hoci v lehátkovom kupé). Takže hurá, jeden a pol dňa v tomto pre mňa známom aj neznámom meste.

Keďže „štandardné“ turistické atrakcie už som videla, rozhodla som sa, že tentokrát si naživo pozriem moju srdcovku – Il Bosco Vertikale – Vertikálny les, dom so zalesnenou fasádou. Stavbu, ktorú som zaregistrovala už pred pár rokmi vo forme vizualizácie a rozhovoru s vizionárskymi autormi (sú nimi Stefano Boeri, Gianandrea Barreca a Giovanni La Varra), ktorí navrhli stavbu ozeleniť do takej miery, aby  to zodpovedalo 1 hektáru lesoparku. Stavbu, o ktorej som potom ešte viac krát čítala, a pochybovala o tom, že ju niekedy niekto zrealizuje. Našťastie moje pochybnosti boli neopodstatnené, a prví nájomníci sa mohli nasťahovať v roku 2012.

Takže kamarát gúgl určil polohu, sadli sme na električku (mimochodom, bola z roku 1928, nádherná klasika s drevenými lavicami po obvode) a vybrali sme sa spoznávať. Zalesnená fasáda „svietila“ pomedzi celosklenené vežiaky už z diaľky, a nie jedna, ale hneď dve. Wow, zblízka sú naozaj impozantné! To, že si niekto trúfol takúto stavbu preinvestovať, je pre mňa dobré znamenie.

Je to pre mňa signál, že naša spoločnosť snáď konečne začína brať ekologické hľadisko vážne, že sa predsa len postupne priority menia, a okrem doteraz všemocných peňazí začneme brať do úvahy aj iné faktory 🙂

Keď budete mať cestu do Milána, určite si do zoznamu „treba vidieť“ zaraďte aj tieto nádherné stavby. Ak budete mať dostatok času (a síl :-)), prejdite sa k nim z centra pešo. Rušné ulice plné reštaurácií a kaviarní so sedením priamo na ulici majú svoje čaro. Vďaka tejto návšteve som zmenila názor – Miláno  je v skutočnosti veľmi príjemné európske veľkomesto plné života 🙂

P.S. Určite si do zoznamu návštev zaraďte aj park pri pevnosti Sforzesco plný mohutných platanov, v ktorom sa dá posedieť si v príjemnom chládku pri jazierku a v jeho osviežujúcej atmosfére načerpať sily na ďalšiu prehliadku mesta, a nevynechajte ani štvrť Navigli s kanálmi a atmosférou tak trochu pripomínajúcou Amsterdam, kde sa dá v čase obeda v množstve reštaurácií nájsť chutné kompletné obedné menu za veľmi príjemný peniaz. A rozhodne ochutnajte Aperol spritz 😉